7 divů světa
Kategorie: Dějepis (celkem: 620 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 23. září 2006
- Zobrazeno: 15486×
Příbuzná témata
7 divů světa
Úvod
Obdobie antiky, a najmä gréckej, je mi zo všetkých historických období najsympatickejšie, preto som pri výbere obdobia svojej seminárnej práce nemal ťažké rozhodovanie. Ostalo už len určiť si tému. Keď mi pani profesorka navrhla sedem divov sveta, veľmi som sa potešil a prijal som ju s veľkým nadšením.
Na začiatok by sa patrilo oboznámiť sa s tým, ktoré stavby vlastne medzi sedem divov sveta patria. Čo nenájdeš v hlave, nájdeš v lexikóne. Školský lexikón uvádza sedem divov sveta v takomto poradí a zložení:
1. pyramídy v Egypte,
2. visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone,
3. Artemidin chrám v Efeze,
4. Diova socha v Olympii,
5. Mauzóleum v Halikarnase,
6. Rodský Kolos,
7. maják na ostrove Faros.
K tomu ešte dodáva, že to boli diela, ktoré svojou technickou alebo umeleckou dokonalosťou vzbudzovali obdiv staroveku, a že ich takto zoradil grécky spisovateľ Filón Byzantský. Toto poradie a zloženie je ustálené a v súčasnosti azda jediné, v akom sa sedem divov uvádza vo všetkých iných moderných publikáciách, čiže sa dá pokladať za oficiálne. Čo sa týka Filónovho autorstva tohto poradia, lexikóny a encyklopédie sa mýlia.
Filón Byzantský sa skutočne siedmimi divmi zaoberal – napísal knižku O siedmich divoch sveta a patrí mu prvenstvo súhrnného diela o siedmich divoch. Filón však sedem divov uvádza v inom poradí a dokonca aj zložení – maják na ostrove Faros ako div ignoruje a na jeho miesto v “sedmičke divov” dosádza babylonské hradby. Navyše, pri svojich opisoch vychádza z opisov iných autorov, lebo v živote žiaden zo siedmich divov na vlastné oči nevidel.
Kto teda zoradil sedem divov sveta tak, ako ich poznáme v súčasnosti? Nevie sa. Zrejme to bude “aritmetický priemer” zostavený anonymom z opisov siedmich divov od rôznych antických autorov. K týmto autorom patria predovšetkým: Hérodotos (Dejiny), Strabón (Zemepis), Diodóros (Dejepisná knižnica), Plinius Starší (Historia naturalis) a Pausanias (Putovanie po Hellade). Títo páni vo svojich dielach viac-menej presne zachytili súdobý výzor divov a z ich opisov sa dodnes čerpá materiál na približnú rekonštrukciu výzoru divov.
V dnešných časoch o siedmich divoch antického sveta vôbec nepočuť. Pred niekoľkými rokmi ešte chodievala televízna relácia Mojich sedem divov, ktorú uvádzal pán Lasica, kde sa síce antikou nezaoberali, ale aspoň na začiatku relácie vymenovali všetkých sedem divov starovekého sveta. Preto je pre mňa veľkou výzvou aspoň v mojej seminárnej práci na chvíľu oživiť dávno stratenú slávu pred tisícročiami zničených chrámov, sôch, či budov, ktoré svojou krásou, dokonalosťou, veľkosťou, alebo architektonickým majstrovstvom budili u starovekých národov obdiv taký, že boli menované divmi sveta.
Metodika práce
V úvode som písal, že som sa veľmi potešil, keď mi pani profesorka navrhla tému sedem divov sveta. Moje potešenie nepramenilo celkom z úprimnej lásky kantike. Spomenul som si totiž na to, že máme doma knižku od pána Vojtecha Zamarovského Za siedmimi divmi sveta. Myslel som si, že budem mať ľahkú prácu. Mýlil som sa. Pán Zamarovský mi síce všetky potrebné informácie poskytol, ale musel som si ich vyhľadať v jeho obsažnom farbistom cestopisno-historickom rozprávaní. Nakoľko som chcel svoju prácu napísať podobne živým a záživným perom, musel som si dať poriadne záležať, aby som jeho slová a formulácie neopakoval. Som si istý, že sa mi to, aj napriek mojej snahe prerozprávať získané informácie po svojom, nepodarilo.
Pri svojej práci som často nazeral aj do Dejín umenia od J. Pijoana a M. Alpatova, kde som hľadal dodatočné odborné informácie ako o dielach, ktoré opisujem, tak o umelcoch, ktorí ich vytvorili.
Z internetu som “stiahol” súhrn faktov o divoch, čo mi pomohlo pri prípadnom upresňovaní rôznych číselných, alebo letopočetných údajov. Obrázky, ktoré som na internete našiel, mi vznačnej miere ušetrili prácu so skenovaním.
Vhod mi prišlo aj nové, decembrové číslo časopisu National Geographic, kde práve začínal seriál o dejinách starovekého Grécka, a obzvlášť mapová príloha, ktorá sa tejto tematike venovala.
Neviem, či túto seminárnu prácu bude niekto používať a už vôbec netuším načo by to robil. Táto práca je síce súhrnom nájdených informácií o siedmich divoch sveta, ale ešte som nepočul, že by ztejto témy niekto maturoval. Ja dúfam, že ak sa niekomu moja práca dostane do rúk a rozhodne sa ju prečítať, nebude pri nej zaspávať a nezabudne, že slávne doby antiky mali svoje divy po mnohých stránkach oveľa hodnotnejšie, ako my dnes.
Egyptské pyramídy
“Človek sa bojí času, no čas sa bojí pyramíd.”
arabské príslovie
Prvým divom sveta sú pyramídy a ako jediné zo siedmich divov ešte stoja. Nachádzajú sa na skalnatej planine oddeľujúcej údolie Nílu od púšte a sú zoradené v dĺžke temer sto kilometrov od Káhiry až po Illáhún. Ešte aj dnes sa pramene rozchádzajú, či sú prvým divom sveta pyramídy všetky “ako také”, alebo iba Gízska skupina, prípadne iba jediná a tá najväčšia. Nakoľko ostatné divy sú tiež len po jednom, budem za div pokladať práve tú najväčšiu – Chufevovu; to mi ale nebráni, aby som sa pyramídam venoval obšírnejšie a vo všeobecnosti.
Všetky “ozajstné,” teda kamenné, pyramídy boli postavené za Starej ríše. Len za doby panovania kráľov 3.-6. dynastie sa pyramídy stali typickými kráľovskými hrobkami.
Za Starej ríše sa egyptský štát vyvinul v pevne centralizovanú despociu založenú na vyspelom poľnohospodárstve s dômyselným systémom zavlažovania, hieroglyfické písmo dosiahlo svoj konečný stupeň vývinu, zdokonalilo sa aj staviteľstvo a sochárstvo, na čom mala nepochybne zásluhu aj stavba pyramíd.
Prvú pyramídu si dal postaviť Džóser, ktorý bol aj prvým panovníkom 3. dynastie. Stala sa prvou kamennou monumentálnou stavbou na svete. Je zvláštna aj tým, že je stupňovitá. Najväčšie pyramídy 4. dynastie si dali postaviť králi v 25. st. pred n. l.: Chufev, Chafré a Menkauré (tiež Cheops, Chefrén a Mykerin). Vtedajšia spoločnosť tieto stavby neprijala veľmi nadšene – za Chafréovho nástupcu vypuklo prvé povstanie ľudu v egyptských dejinách. Králi ale v náročnom stavaní pyramíd pokračovali aj ďalej, a tak výpočet rekordov dynastií pokračuje: najväčšie pyramídy z 5. dynastie patrili Venísovi, Sahuréovi a Veserkafovi, zo 6. Tetimu, Merenrému a Pjopejom I. a II., aj keď prvenstvo patrilo Gíze aj naďalej.
Nech by sa dnešnému človeku zdalo stavanie tak veľkých hrobiek akokoľvek nezmyselné, Egypťania na to mali dobrý dôvod – pokojný a príjemný posmrtný život. Ich náboženstvo bolo v tomto smere nekompromisné: aby mohol staroveký Egypťan po smrti žiť, museli sa splniť dve podmienky: jeho telo muselo ostať neporušené a jeho duša, dvojník ka, ktorým sa po smrti stane, musel dostať výbavu na druhý svet (potraviny, nápoje, zbrane, nábytok, …).
V snahe vyhovieť prvej zásade sa vyvinula celá profesia zachovávania tela po smrti, známa ako mumifikácia. Od Hérodota, ktorý mal tú možnosť navštíviť mumifikačnú dielňu, sa dozvedáme, že pri mumifikácii prvej triedy najprv vyberú mozog a vnútornosti, vyčistia ich, vypláchnu palmovým vínom, posypú voňavým práškom a naplnia myrhou a škoricou. Telo na sedemdesiat dní uložia do natrónu, potom natrú balzamovacími olejmi, upravia mŕtvole vlasy (ostrihajú, alebo naondulujú) a vypitvané telo naplnia pilinami a pieskom. Napokon telo zabalia do jemnej tkaniny napustenej arabskou gumou. Vnútornosti sa konzervujú podobne a uložia ich do osobitných nádob. Pri najlacnejšej len nalejú do čriev reďkvový olej a telo uložia na sedemdesiat dní do natrónu.
S druhou podmienkou súvisí snaha ochrániť výbavu pre ka, ktorá v prípade kráľov rozhodne nebola malá. Najskôr sa nad jednoduchý vymurovaný, alebo kamenný hrob v piesočnej jame stavali tehlové, alebo kamenné náhrobky. Kamenný hrob sa postupne zmenil na mastabu, členenú na dve časti: v podzemnej časti bola pohrebná komora s rakvou a komora so záhrobnou výbavou; v povrchovej časti bola komora pre obetné dary (za ktoré mal zosnulý chrániť potomkov). Kráľova hrobka sa z reprezentačných príčin musela líšiť a z čoraz väčších mastáb vznikla sústava mastáb a prechodný stupeň medzi mastabou a pyramídou – stupňová pyramída. Prvou bola Džóserova pyramída pri Sakkáre – už s približným tvarom budúcej pyramídy, ale ešte s obdĺžnikovým pôdorysom mastaby.
Konečným vývinovým stupňom hrobky faraóna je pyramída. Skladá sa z troch častí: z vlastnej pyramídy, čiže z kamennej hrobky chrániacej sarkofág so zosnulým; z chrámu na úpätí pyramídy, čo bol príbytok dvojníka a z chrámu pre kult zbožšteného faraóna, ktorý bol zvyčajne od pyramídy vzdialený smerom k rieke a k pyramíde od neho viedla monumentálna cesta (tzv. dromos). Samozrejme, že faraóni pri pyramídach neostali – poučení vykrádaním hrobiek si radšej volili dobre ukryté siene vytesané do skál, ale to už sem nepatrí.
Metódu výstavby pyramídy sa ako prvý pokúsil vysvetliť R. Lepsius. Domnieval sa, že na pyramídu sa prikladajú vrstvy tak dlho, kým panovník neumrie. To znamená, že čím dlhšie faraón panoval, tým väčšiu pyramídu mal postavenú. Dnes už je jeho teória prekonaná hlavne vďaka nálezu až na jadro zvetranej Hunejovej pyramídy pri Médúme a obzvlášť po vykopaní nedostavanej Sechemchetovej pyramídy.
Stavba pyramídy prebiehala asi takto: položenie základného kameňa samotným kráľom bolo náboženským obradom za prítomnosti kňazstva, ktoré neskôr stavenisko vysvätilo. Potom sa začala stavať podzemná časť pyramídy, ktorej centrom bola pohrebná komora vytesaná do skaly. Tam sa spustil ešte prázdny sarkofág po šikmej rampe. Ďalšie podzemné šachty boli hĺbené pre posmrtnú výbavu. V dobe hĺbenia šácht iní robotníci upravovali terén a architekt vypracovával plán pyramídy, v ktorom uviedol rozmery v lakťoch a uhol sklonu stien. Keď bolo stavenisko urovnané, určili polohu pyramídy podľa svetových strán a aj napriek tomu, že nepoznali kompas, odchýlka od astronomického severu je zanedbateľná. Po umiestnení jadra z lomového kameňa sa naň ukladali vrstvy kvádrov z vápenca, tie boli napokon obložené doskami zo žuly a jemnozrnného vápenca, ktoré ťažili v kameňolomoch na pravom brehu Nílu.
Kameň sa ťažil zvyčajne tak, že do steny lomu sa vyhĺbila diera, do nej sa vrazil drevený klin a ten sa tak dlho polieval vodou, kým nenapučal tak, že roztrhol skalu; menej často sa kvádre vytesávali zo steny dlátami. Odlomený balvan bol potom otesaný a dopravený na stavenisko, najprv plťou, ak bol potrebný transport po rieke, potom naložený na drevené sane a ťahaný lanami. Egyptské stavebné pomôcky sú až žalostne jednoduché – zakladali sa na princípe valca a šikmej plochy, a svoje “zdvíhacie stroje” umiestňovali buď priamo na jednotlivé stupne pyramídy, alebo na šikmú rampu postavenú k stene pyramídy.
Aj s použitím takýchto primitívnych nástrojov a metód dokázali Egypťania postaviť tak obrovskú pyramídu, akou je Achtej Chufu, Chufevov obzor. Koľko kvádrov museli robotníci natesať, naťahať a napokon vyteperiť na pyramídu? Je vysoká 137,3 metra, pôvodne mala o desať metrov viac. Šírka jej základne meria 230,4 metra a pôvodne bola tiež väčšia – o dva metre. Pri jej stavbe použili kvádre s priemerným objemom jeden meter kubický. Približný počet kvádrov je teda 2 300 000, pričom najmenší kváder váži dve tony a najväčší štyridsať.
Aj spotreba ľudskej pracovnej sily bola ohromná. Napríklad len stavba cesty k Chufevovej pyramíde trvala desať rokov a súčasne na nej pracovalo 10 000 ľudí, ktorí sa po troch mesiacoch striedali s iným desaťtisícom pracovníkov.
Pri stavbe Chufevovej pyramídy je zaujímavé, že má pohrebné komory až tri. Buď sa plán niekoľkokrát menil aj v priebehu výstavby, alebo je tiež možné, že ide o súčasť ochranného labyrintu, v ktorom mal nevítaný návštevník zablúdiť a zahynúť.
Okrem labyrintu chodieb do systému bezpečnostných opatrení pyramíd patrilo aj starostlivé uzavretie pohrebnej komory a zamurovanie ústí šachiet a vchodu; prístupové a spojovacie chodby sa po uložení múmie zavalili kamením a zasypali štrkom, vstupné dvere sa zamaskovali a napokon sa pyramída obložila žulovým a vápencovým obkladom.
No aj napriek takýmto opatreniam bola väčšina pyramíd vykradnutá. Niekoľko z nich sa “ušlo” Arabom, ale väčšina bola vylúpená už za staroveku a najčastejšie samotnými staviteľmi a “údržbármi” pyramíd: chrámovými kňazmi, strážcami hrobov, architektami, či predákmi robotníkov. Dokonca sa občas organizovali do vykrádačských skupín zložených zo všetkých menovaných a ich lúpežné akcie boli umožnené správcom územia, ktorému odovzdávali podiel.
Pre ilustráciu ohromného bohatstva, ktoré sa v kráľovských hrobkách ukrývalo – r. 1924 Howard Carter našiel takmer neporušenú hrobku faraóna Tutanchamóna. Z prednej komory vyniesol 34 debien rôznych zlatých predmetov, šperkov, drahokamov a umeleckých predmetov. V samotnej hrobke bola pozlátená skriňa a tá obsahovala dve ďalšie pozlátené skrine, sarkofág zo žltého krištáľa, v nej boli ešte tri pozlátené rakvy a až v tretej rakve bola múmia kráľa. Bola ozdobená zlatými doplnkami – zlatou posmrtnou maskou, ťažkou dvojitou zlatou reťazou na krku, zlatými násadkami na prstoch. V plátenných zábaloch múmie sa našlo také množstvo šperkov, že ich súpis mal 101 kategórií. Hrobka ešte obsahovala veľké množstvo sôch a úžitkových predmetov. Pritom Tutanchamón bol úplne bezvýznamný panovník, umrel asi osemnásťročný a nedochoval sa ani len presný dátum jeho panovania! Mnohonásobne väčšie poklady, ktoré musela skrývať Veľká pyramída, sú teda celkom nepredstaviteľné.
Okrem najväčších rozmerov sa však Veľká pyramída v ničom od ostatných nelíši. Len novovekí “vedci” jej začali prisudzovať rôzne nadprirodzené vlastnosti a významy. Däniken so svojimi Spomienkami na budúcnosť nebol prvý. Začal s tým londýnsky kníhkupec John Taylor, ktorý vo svojej knihe z r. 1859 tvrdil, že Chufevova pyramída nebola hrobkou, ale pamätníkom starých merných jednotiek. Po ňom nasledoval Piazzi Smyth, ktorý z nej vydedukoval znalosť Ludolfovho čísla, presnú dĺžku roku, obvod našej planéty a jej vzdialenosť od slnka, až nakoniec celý osud ľudstva aj do budúcnosti. F. Noetling z nej dokonca vypočítal atómovú váhu jednotlivých prvkov a tempo rastu človeka. Za susedov to bol A. Jarolímek, ktorý v nej našiel matematický kľúč pre zlatý rez. A, samozrejme, Dänikenov súčasník L. Souček, ktorý modelom pyramídy brúsil žiletky.
Bolo by krásne veriť, že bola vznešeným pamätníkom znalostí starých Egypťanov. Bolo by zaujímavé vyčítať osud ľudstva zo zárezov a vrypov v stenách jej chodieb. Možno by však bolo rozumné uvedomiť si, že Chufevova pyramída nie je ničím iným ako veľkou a nezmyselnou horou kamenia, ktorá mala jediný účel – zabezpečiť zosnulému panovníkovi príjemný posmrtný život.
Maják na ostrove Faros
“Sostratos z Knidu, Dexifanov syn, bohom, chrániacich plavcov.”
venovanie na alexandrijskom majáku
Miesto posledného, siedmeho divu sveta zastáva najvyššia budova antického sveta. Nie je to jediné prvenstvo, ktoré drží. Maják na ostrove Faros je zároveň najvyšším majákom, aký kedy bol a bude postavený a zo šestice nedochovaných divov bol zničený ako posledný. S prvým divom nemá spoločnú iba krajinu pôvodu: pyramídy boli ukážkou moci faraónov prvých, maják posledných.
Keď Alexander Veľký dobýjal svet, mal v pláne trasy aj Egypt. A nakoľko mestá neničil, ale zakladal, poveril architekta Deinokrata (áno, toho Deinokrata) stavbou prístavného mesta. “Na mieste pri ostrove Faros, pri starej egyptskej osade Rakótis (Radeket), medzi morom a jazerom Marijút… poznal kráľ prirodzene chránený prístav, výborné miesto pre zriadenie prístavného trhu, žírne polia koldokola po celom Egypte a veľké výhody rieky Nílu,” píše Strabón. Pri zakladaní miest mal Alexander vo zvyku nazvať ich svojim menom – inak tomu nebolo ani v prípade tejto egyptskej.
Alexandria rástla veľmi rýchlo, a tak Alexandrov nástupca, macedónsky vojvodca Ptolemaios I. (323-285 pred n. l.), si ju zvolil za svoje sídelné mesto a založil poslednú dynastiu egyptských faraónov. Za ich vlády sa Alexandria stala strediskom novej antickej, tzv. alexandrijskej kultúry. Táto syntéza gréckej a východnej kultúry zažila svoj najväčší rozkvet počas vlády prvých troch Ptolemaiovcov.
Ptolemaiovskí panovníci boli skutočnými faraónmi. Boli absolútnymi vládcami nad svojimi poddanými, neobmedzene disponovali so štátnym majetkom, dávali sa vyhlasovať za bohov. Našťastie, neboli zaťažení iba na vojnové výpravy – okrem výstavby obrovského počtu nádherných palácov, kúpeľov, divadiel, ihrísk, chrámov, či škôl, o tom svedčí aj založenie a zveľaďovanie alexandrijského Múzea.
Postaviť Museion, “chrám múz,” Ptolemaiovi I. Sotérovi navrhol filozof Demetrios Falérsky, zhodená a vyhodená hlava aténskeho štátu. Účelom tejto inštitúcie by bolo zhromažďovanie všetkého dostupného písomníctva, ktoré by štátom platení učenci archivovali, študovali a rozmnožovali. Sotér bol panovník, akých nebolo veľa. Zamyslel sa a zistil, že aj veda mu môže priniesť slávu – stálejšiu a lacnejšiu ako vojna. Múzeum bolo otvorené r. 308 pred n. l. a Demetrios sa stal prvým riaditeľom. Sotér, ani jeho nasledovníci na Múzeu nešetrili; z celého helénskeho sveta sem začali prúdiť tie najvzácnejšie rukopisy a najvýznačnejší predstavitelia vedy a kultúry.
Najvyššie skóre v zhromažďovaní písomných vzácností dosiahol Ptolemaios II. Filadelfos (285-246 pred n. l.), pre ktorého bolo zbieranie rukopisov celoživotným koníčkom. Nie vždy celkom kóšer spôsobom pre Múzeum získal dvestotisíc zvitkov. Ani ďalší Ptolemaiovia nezaháľali; keď Caesar dobyl Alexandriu, obsahovala knižnica Múzea aj s kópiami 700 000 zvitkov a Zoznam tých, čo vynikli v hociktorom odbore ľudských vedomostí, a ich spisov, katalóg knižnice, mal 120 dielov.
O zvitky sa dobre starali učenci. O učencov sa dobre staral zase štát. Po vymenovaní kráľom dostali byt – mohli si vybrať, či v budove, alebo v meste – stravu a dobrý plat. V Múzeu mali dostatok priestoru na vlastnú profesijnú realizáciu. Okrem knižnice a študovní sa mohli venovať zoologickej, či botanickej záhrade, alebo pracovať v mechanických dielňach. V Múzeu sa študovali a vyučovali všetky súdobé vedné odbory: filozofia, história, zemepis, astronómia, fyzika, medicína, matematika, filológia; za vedný odbor sa pokladala aj literárna kritika a poézia. Vedeckých diskusií o výsledkoch bádania sa často zúčastňoval aj kráľ.
Vďaka Múzeu sa Alexandria stala vedeckou veľmocou a dôležitým kultúrnym centrom celého helénskeho sveta. Bola však aj prístavným mestom, čo je atribút predpokladajúci prítomnosť majáku. Mohla mať ale taká vznešená metropola maják obyčajný? Rozhodne nie. Ptolemaiovci nešetrili ani na ňom. Siedmy div sveta stál 800 talentov.
Alexandrijský maják vznikol pravdepodobne v rokoch 300-280 pred n. l., za vlády prvých dvoch Ptolemaiov. Jeho stavbou poverili Sostrata z Knidu, o ktorom sa nedochovali takmer žiadne správy. Vie sa, iba že bol dobrým diplomatom a architektonicky sa prezentoval pri stavbe visutých promenád v Knide. Ani o jeho pracovnom postupe pri stavbe majáku sa žiadny antický spisovateľ nezmieňuje. Pravdepodobne pri nej použil všetku dostupnú antickú “high technology,” ako napr. žeriav, Archimedova skrutka, či Archimedov kladkostroj; nasvedčuje tomu aj náklad stavby.
Čo starovekí autori zanedbali na opise stavby a životopise jej architekta, vynahradili na opise majáku. Zo Strabónovho Zemepisu sa dozvedáme kde stál: “Ostrov Faros má dva výbežky, jeden z nich sa tiahne k pevnine, k polostrovu, ktorý z nej vystupuje. … Najkrajnejší výbežok ostrova tvorí skala obklopená morom. Na tejto skale stojí obdivuhodná mnohoposchodová veža, postavená z bieleho kameňa, ktorá sa volá rovnako ako ostrov. … Pobrežie je totiž … nízke, obklopené skalami a plytčinami; je tu teda potrebné vysoké a z mora dobre viditeľné znamenie pre plavcov, aby ľahko našli vchod do prístavu.”
Od Plinia zase vieme ako vyzerala. Na základni štvorcového pôdorysu so 180-190 metrovými stranami stál veľký jednoposchodový palác s vežou v každom zo štyroch rohov. Z jeho stredu vystupovala 70-80 metrov vysoká, postupne sa zužujúca veža ukončená cimburím. Zo stredu tejto prvej veže vystupovala veža druhá, rovnako vysoká a s kamennou plošinou na vrchole. Na plošine stála okrúhla stĺpová sieň, v ktorej sa v noci udržiaval oheň. Na stĺpoch spočívala pyramídová veža a na podstavci na jej vrchole stála socha jedného z prvých dvoch Ptolemaiovcov, “bohov, chrániacich plavcov.” Celý alexandrijský maják bol vysoký 180 metrov a za noci ho bolo vidieť do diaľky 50-56 kilometrov. Strabónov “biely kameň” bol mramorom.
Nádhera vysoká kultúrna úroveň Alexandrie dosť iritovala čoraz silnejšiu Rímsku ríšu. Caesar si ju podmanil, a keď sa obyvateľstvo príliš vzpieralo, r. 48 pred n. l. dal zničiť dve najväčšie pýchy mesta: Múzeum sa ocitlo v plameňoch a maják v troskách. V r. 41-65, za vlády Claudia a Nerona, bol maják obnovený. V 4. st. n. l. ho poškodilo zemetrasenie a odvtedy fungoval iba ako denný maják. V 10 st. prišlo ďalšie zemetrasenie a “skrátilo” ho na štvrtinu bývalej výšky. V polovici 13. st. už bol úplne zbytočný – prístavy boli silne zanesené pieskom a ostrov Faros sa stával polostrovom. Začiatkom 14. st. ho miestne obyvateľstvo zvolilo za vhodný stavebný materiál; zemetrasenie r. 1326 bolo už len “ranou z milosti.”
Pozostatky alexandrijského majáku sa našli až v r. 1962. Vtedy sa jeden taliansky športový potápač ponáral pri tureckej pobrežnej pevnosti z 15. st., stojacej tam, kde predtým maják. Na morskom dne našiel mramorové stĺpy jeho priečelia. Keď bola neskôr sprístupnená turecká pevnosť, ukázalo sa, že niektoré schody jej schodísk sú z mramoru majáka.
Na záver by som sa rád vrátil k výške alexandrijského majáka. Viem, že je to otázka pri divoch sveta bezpredmetná, ale bol tak vysoký maják vôbec potrebný? Farológia, veda o majákoch, tvrdí, že nie. Faros ale nebol iba majákom. Bol symbolom Alexandrie – svetla kultúry v tmách úpadku.
Mauzóleum v Halikarnase
“S nesmiernym úsilím a veľkorysosťou postavila na zachovanie jeho pamiatky onen najznámejší náhrobok, taký veľkolepý, že sa počíta medzi sedem divov všetkých krajín sveta. Zasvätila ho Mausólovmu duchu a zariadila, aby sa o ňom spievali najväčšie chvály.”
Plinius Starší
Dáma, o ktorej sa v úryvku hovorí, je Artemísia, manželka a sestra kráľa Mausola. Jej láska bola vraj taká silná, že po manželovej smrti sa od žiaľu za štyri roky pominula tiež. V Pliniovom vecnom opise sa dá nájsť aj takýto prejav jej vášnivej lásky: “…planúc smútkom a túžbou po manželovi, rozdrvila potom jeho spopolnené kosti na prášok, zmiešala s voňavkami, pridala vody a potom to celé vypila.” Valerius Maximus dodáva: “…túžila stať sa živým náhrobkom Mausolovým.” Zjavne jej to nestačilo, pretože stála za zrodom piateho divu sveta – dala svojmu zosnulému manželovi postaviť mauzóleum Mauzóleum.
Satrapa Mausolos vládol v rokoch 377-352 pred n. l. Slovo “satrapa” je gréckym prevzatím perzského chšathrapaván, čo znamená “strážca hraníc.” Peržania za dôb svojho rozmachu udeľovali túto funkciu, ktorá v sebe zahŕňala právomoci najvyššieho vojenského, správneho, daňového a súdneho úradníka, do rúk malých vládcov v pohraničných oblastich a s ich podporou dokázali ukorigovať svoju veľkú ríšu. Lenže Mausolos bol šikovným diplomatom a dobrým stratégom; od nadvlády Perzie sa odpútal a Kárii vládol prakticky ako kráľ. Za jeho vlády dosiahol Halikarnas, kráľovské sídlo, najväčší lesk; síce pôvodom Kár, Mausolos podporoval grécku filozofiu a umenie.
Po jeho smrti nastúpila na trón už spomínaná Artemísia II., ktorá mu bola, v súlade s kárskymi panovníckymi tradíciami, manželkou aj sestrou. Hoci je v antických análoch chronicky známa svojím smútkom za manželom, vyznamenala sa aj ako prefíkaná veliteľka loďstva. Rodčania si mysleli, že žena na trón nepatrí a vyplávali do útoku. Informovaná Artemísia svoje lode schovala do tajného prístavu a občanov vyhnala na hradby radostne vítať rodských vojakov. Rodčania sa nechali oklamať a vtiahli do mesta. Artemidini námorníci obsadili prázdne rodské lode a kárski vojaci pobili Rodčanov priamo na halikarnskom námestí. S ukradnutými loďami poľahky vplávala do rodského prístavu a zmocnila sa mesta. Popredných mešťanov dala popraviť a aby Rodčania na ňu v “dobrom spomínali,” dala si postaviť bronzové súsošie symbolizujúce jej víťazstvo. Inak ale ani vláda Mausola, ani Artemisie II. nemala iný ako lokálny význam.
Možno keby kráľovská dvojica splodila deti, bol by Artemísiin údel iný; možno by nesmútila tak intenzívne a nedala by pre manželove pozostatky postaviť tak veľkolepý pomník svojej lásky k nemu. Jediným plodom ich lásky bolo však iba Mauzóleum. Ale akým!
Architektonická koncepcia Mauzólea bola jedinečným spojením kamenného masívu orientálnych hrobiek, stĺpového poriadku gréckych chrámov a staroegyptskej pyramídy; skutočne veľavravná syntéza štýlov v meste na predele gréckeho, mezopotámskeho a egyptského sveta.
Základom celej stavby bol masívny kváder z nepálených tehál, ktorý bol obložený mramorom. Podľa najnižších údajov bol na po užších stranách široký 18,9 metra, po širších 42,3 metra, vysoký bol 11,1 metra. Podľa najvyšších to bolo 66 a 77 metrov po stranách a 30 metrov na výšku. V súčasnosti sa prikláňa k “priemeru,” že mal 40 a 30 metrov po stranách a 20 metrov na výšku. Jedine neznalosť presných rozmerov podstavca bráni definitívnej rekonštrukcii Mausolovej hrobky, pretože na ostatných údajoch sa antickí autori v drvivej väčšine zhodujú.
Na podstavci stál náhrobný chrám obkolesený 36 iónskymi stĺpmi, ktoré niesli 24-stupňovú pyramídu. Pyramída sa končila plošinou a na nej bolo trojmetrové súsošie Masuola a Artemisie vo voze so štvorzáprahom. Celkovú výšku – od základu až po vrchol súsošia – aj zdržanlivý Plinius uvádza úctyhodných 46 metrov.
Artemisia na stavbu povolala dvoch gréckych architektov zvučného mena, Iónov Pythea a Satyra, ktorí si dobrú reputáciu získali napríklad stavbou Aténinho chrámu v Priéne a do stavby Mauzólea sa dali po r. 352 pred n. l. Umeleckú výzdobu pridelila štyrom gréckym umelcom, a to pekne spravodlivo – každý si vylosoval jednu stranu hrobky. Na nedokončenej výzdobe pracovali aj po Artemisiinej smrti, keď bola uložená do hrobky vedľa svojho manžela.
Leochares, dvorný sochár Filipa Macedónskeho a neskôr Alexandra Veľkého, spracoval na západnom priečelí boj kentaurov s Lapitmi. Bryaxis, ktorému sa pripisuje aj súsošie na vrchole hrobky, vyzdobil severné priečelie Téseovými hrdinstvami. Na južnej strane podstavca Timoteos zobrazil Pelopove závody a ich učiteľ, Skopas, zachytil boj Grékov s Amazonkami. Námety výzdoby neboli nijak originálne, boli “ošúchané” a predtým spracované nespočetne veľakrát, ale zachované fragmenty priečelí svedčia o neobmedzenosti tvorivého rozletu gréckych umelcov.
Všetky reliéfy na stranách Mausolovej hrobky nesú stopy Skopovho učenia, všetky postavy preniká vitalita a napätie, ale antickí autori sa zhodujú, že Skopas sa úlohy zhostil predsa len najlepšie. Nové spracovanie boja Grékov s Amazonkami už sa nesústredí na heroizmus postáv, ktorých život okolnosťami prinútil bojovať; dáva väčší dôraz na duševné vypätie bojujúcich postáv, zobrazuje prudké impulzy, rýchle rozhodnutia, hnev, či zúfalstvo. Medzi Skopovými súčasníkmi bol horúčkovitý, hlboko vsadený pohľad, tzv. “flórom zastreté oči” jeho sôch povestné.
Znie to priam neuveriteľne, ale Skopova výzdoba sa z väčšej časti dochovala dodnes. Čas pritom k Mauzóleu nebol nijak obzvlášť láskavý. V trinástom storočí n. l. ho ťažko poškodilo zemetrasenie a v pätnástom ho rozobrali a zničili Rodskí (známi aj ako Maltézski) rytieri na stavbu hradieb pevnosti sv. Petra. Pozostatky Mauzólea našiel sir Charles T. Newton, britský archeológ, ktorý v roku 1856 prišiel do Bodrumu, vtedajšieho a terajšieho tureckého mesta na mieste Halikarnasu. Štrnásť dosák Skopovho vlysu objavil v hradbách rytierskej pevnosti, kam boli zamurované pre zosilnenie stavby. V r. 1862 Newtonovi vyšla kniha Objavy v Halikarnase a po takmer štyridsiatich rokoch rôznych pokusov o rekonštrukciu výzoru Mauzólea v r. 1900 v Časopise pre staviteľstvo uverejnil nemecký archeológ Adler jeho najpravdepodobnejšiu podobu.
Mauzóleum, hrobka, ktorá dala meno všetkým svojho druhu, stalo sa po pyramídach druhým najväčším náhrobkom starovekého sveta. Nebolo však postavené kvôli náboženskému presvedčeniu, ani kvôli samoľúbosti despotu. Vzniklo pre nesmiernu a nakoniec nešťastnú lásku dvoch starovekých vládcov.
Rodský Kolos
“Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Hélios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Hélia.”
Filón Byzanský
Francúzska mademoiselle, ktorá sa stala symbolom Ameriky, mala svojho starovekého predchodcu. Splodil ho Rodos – ostrov vynikajúci nielen námorníkmi, obchodníkmi a olympijskými víťazmi, ale aj umelcami. Plinius napísal, že ho zdobilo asi tritisíc sôch, z toho vyše sto kolosálnych. V antike sa úsmevne povrávalo, že na Rode veľkosť umenia merajú na lakte. Niečo na tom asi bolo, keď šiestym divom sveta je Kolos z Rodu.
Roku 408 pred n. l. sa rodské mestá Iálýsos, Kameiros a Lindos spojili a na severnom cípe ostrova založili hlavné mesto a dali mu meno ostrova – Rodos. Plán výstavby vypracoval Hippodamos z Milétu, známy racionálnym a matematickým koncipovaním architektúry miest. Počas grécko-perzských a peloponézskych vojen sa ostrov Rodos venoval radšej obchodu, než boju. Napriek tomu, že disponoval jedným z najlepších vojenských loďstiev, snažil sa zachovať si ekonomicky výhodnejšiu neutralitu. Vďaka šikovnej politike a námornej pomoci pri obliehaní Halikarnasu mu ju zaručil aj Alexander Veľký. Dve storočia starostlivo udržiavanej neutrality a nezávislosti Rodu priniesli obdobie vrcholného hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu.
Obchodné a námorné založenie Rodu vyplývalo z jeho polohy: bol križovatkou ciest medzi Egyptom, Sýriou a pevninským Gréckom. Po založení Alexandrie, rozvoji Ríma a zničení konkurenčného Tyru jeho význam vzrástol a stal sa peňažným centrom vtedajšieho sveta. Bolo tomu tak aj vďaka solídnosti rodských bankárov a zmenárnikov, spoľahlivosti rodských námorníkov a skvele prepracovanému systému práva námornej prepravy.
Za zmienku stojí tiež rodská ústava. Najvyššími orgánmi boli ľudový snem a rada; krajine vládlo šesť povereníkov rady, ktorým podliehali všetci úradníci. Povereníci, zvaní prytani, boli volení raz ročne zvyčajne z aristokratických kruhov. Formou teda vláda oligarchicko-aristokratická, čiže nič neobvyklé. Strabón ale píše: “Pravidelne sa tam rozdeľuje obilie a bohatší berú podľa dávneho zvyku chudobných k sebe. Okrem toho je tam osobitný úrad pre zásobovanie potravinami, takže chudobní majú prostriedky na živobytie a mesto nemá nedostatok ľudí na prácu… Rodčania sa starajú o ľud, avšak ľud tam nevládne.” Nuž, toto ja pokladám za socializmus v plienkach.
V časoch, keď Atény s Efezom chradli, Rodos prekvital. S Pergamom sa stal centrom obnovenia klasických tradícií, o čom za literatúru svedčí epos Výprava Argonautov, za sochárstvo súsošie Laokoóna. A, samozrejme, Kolos.
Roku 304 pred n. l. mesto Rodos obkľúčil macedónsky kráľ Demetrios. Chcel tak odrezať spojenie s jemu znepriateleným Egyptom, ale Rodčania mu odolali a prinútili ho podpísať nevýhodnú mierovú zmluvu. Podľa tejto zmluvy muselo macedónske vojsko nechať na Rode všetok svoj vojenský arzenál. Ten víťazi predali a zisk investovali do kultúry – rozhodli sa postaviť kolosálnu sochu “patrónovi” ostrova, Héliovi.
Ako vyzerala, a kde stála, sa dnes dá dozvedieť jedine od antických spisovateľov. Tých, ktorí sa ňou zaoberajú, je vyše dvadsaťpäť. Ani jeden z nich ju nevidel na nohách. Zrejme v súlade s Murphyho zákonom sa Kolos temer dve tisícročia vyobrazoval rozkročený nad vchodom do prístavu – práve podľa toho najnepravdepodobnejšieho opisu. Štyridsaťmetrovej soche, ako uvádzal, by tristometrový vchod do prístavu spôsobil značné proporčné zaujímavosti. Paradoxne, doma sediaci cestovateľ Filón podáva opis pravde najbližší.
Kolos bol teda z medi a železa a mal podobu “voľne stojacej mužskej postavy” vysokej asi 33 metrov. Stál na mramorovom podstavci, v ktorom mal kvôli stabilite zapustenú spodnú časť chodidiel. Nebol iba pastvou pre oči, ale aj denným a nočným majákom – jednu ruku mal zdvihnutú a držal v nej “funkčnú” fakľu. Za miesto, kde Kolos stál, sa pokladá koniec Svätomikulášskeho móla.
Tvorcom sochy bol Charés z Lindu, Lysippov žiak, bol však skôr umeleckým “veliteľom” hojného počtu pomocníkov, ktorý zložitá výstavba sochy vyžadovala. Musela to byť pekná drina, lebo Kolos nevznikal “poležiačky,” ale “postojačky.” Najprv mu spravili nohy a vsadili ich do podstavca. Ostatné komponenty tela mu potom odlievali do bronzovej formy, ktorá rástla spolu so sochou. Na fixáciu jednotlivých častí formy použili obklad z hliny a piesku spevnený kamenným a železným lešením. Na svojho dokončeného dvojníka si Hélios posvietil po dvanástich rokoch.
Boh slnka sa pýšil hrdým postojom Kolosa iba 56 rokov. Silné zemetrasenie v r. 225 pred n. l. soche vážne podlomilo zdravie – a kolená. Snáď sám Hélios padajúce telo postrčil tak, aby z úzkeho móla nepadlo do mora. Inak by Plinius nemohol napísať: “Aj ležiaci bol ešte zázrakom.” Kráľ Ptolemaios III. sa okamžite ponúkol, že bude hradiť náklady na jeho opravu a opätovné vztýčenie, ale Rodčania, po nepriaznivých prognózach konzultovanej veštiarne, ponuku odmietli. Tak sa stal Kolos najkratšie stojacim divom sveta.
Jediným divom, z ktorého sa nedochovala ani tá najmenšia hmotná pamiatka, sa stal v r. 653 n. l. Vtedy ostrov Rodos dobyl damaský kalif Muávija a trosky sochy predal neznámemu židovskému obchodníkovi zo Sýrie. Traduje sa, že ich musel odviezť na chrbtoch 900 tiav. Odvtedy už Kolos nikto nikdy nevidel.
História šiesteho divu sveta sa končí temer rozprávkovo. Koniec zlatého veku Rodu je až príliš zo života. Svojím laxným postojom k Caesarovej smrti vzbudil podozrenie obidvoch strán – aj caesarovskej, aj republikánskej. S odôvodnením zachovania neutrality Rodos odmietol požiadavku vojvodcu republikánov, Cassia, o námornú podporu. Cassius r. 42 pred n. l. na Rodos zaútočil. A nie len vojenskou silou; bol študentom rodských škôl a dobre poznal protivníkove slabiny. Využil až príliš ekonomicky zameranú aristokraciu k zrade jej vlastného ľudu: obliehanie Rodu Cassiovými vojskami, na ktoré sa Rodčania odhodlane pripravovali, sa vlastne ani poriadne nezačalo; aristokrati, majúc od Cassia prísľub, že ich príjmy sa pod jeho nadvládou nezmenia, nepriateľským vojskám ochotne otvorili jeden tajný vchod v hradbe. Cassius svoj sľub nesplnil – mesto úplne vyraboval a ešte ho prinútil zaplatiť 8 500 talentov (ročný obrat rodského prístavu za najlepších rokov). Z tejto pohromy sa už Rodos nespamätal.
Visuté záhrady kráľovnej Semiramis
“Prístupová cesta k Záhradám sa zvažovala akoby z kopca a časti budovy rástli jedna z druhej, vrstva na vrstve… Na tom všetkom bola zemina… a do nej boli nahusto nasádzané stromy každého druhu takého, ktorý svojou veľkosťou, alebo iným pôvabom pôsobil pozorovateľovi pôžitok… Vodné stroje vo veľkej hojnosti (dvíhali) vodu z rieky, aj keď zvonka to nikto nemohol vidieť.”
Diodorus Siculus
Semiramidine záhrady boli dlho pre novovekú Európu stavbou zo všetkých siedmich divov najzáhadnejšou. Spisy starých Babylončanov na túto tému mlčia a antickí autori sa v opisoch záhrad často rozchádzajú. Považovali sa za výmysel, za básnický prelud. Nečudo – životopis samotnej Semiramis mal niekoľko verzií a väčšina z nich mala mytologický charakter. A nakoľko pán Koldewey, človek, ktorý Semiramidine záhrady napokon našiel, spod zeme vykopal aj celé mesto Babylon, budem sa venovať i “Filónovmu” divu v tomto meste – babylonským hradbám.
Robert Koldewey, nemecký vedec, vyštudoval archeológiu, architektúru a dejiny umenia. Vo svojich 44 rokoch dostal ponuku od riaditeľa berlínskych múzeí a 1. marca 1899 sa pustil do trosiek Babylonu. Vykopal ho za devätnásť rokov a svoje vykopávky popísal v knihe Vzkriesený Babylon.
Prvým divom, ktorý objavil, boli babylonské hradby. Akú senzáciu spôsobil tento jeho objav, sa dá predstaviť jedine po prečítaní si pôvodných, antických opisov mesta Babylon.
Hérodotos, ktorý ich videl okolo r 440 pred n. l. o nich píše: “Okolo mesta sa tiahne najprv hlboká, široká a vodou naplnená priekopa; za ňou stojí hradba, ktorá je 50 kráľovských lakťov široká a 200 lakťov vysoká… Na vnútornej i vonkajšej strane stavby postavili potom jednoposchodové veže, vždy dve a dve proti sebe a medzi týmito vežami nechali miesto pre voz so štvorzáprahom. Brán je v celej hradbe sto a všetky sú z bronzu… Vonkajšia hradba je takrečeno pancierom mesta, za ňou však stojí ešte ďalšia hradba, nie síce slabšia, ale užšia.”
Strabón ich o 450 rokov videl takto: “Babylon leží na rovine, obvod hradieb meria 365 stadií, ich šírka 32 stôp, výška hradieb medzi vežami meria 50 lakťov, výška veží 60 lakťov. Cesta na hradbe je taká široká, že sa na nej ľahko vyhnú dva vozy so štvorzáprahom.”
Diodóros ich už nevidel, a tak píše toto: “Ich šírka stačila pre šesť vozov, a ako tvrdí Ktésias Knidský, ich výška bola neuveriteľná. Kleitarchos a iní, ktorí boli s Alexandrom v Ázii, uvádzajú, že ich obvod meral 365 stadií… Podľa novších autorov boli len 50 lakťov vysoké a ich šírka stačila len pre dva vozy. Veží bolo 250… Medzi hradbami a domami bolo voľné miesto v šírke 200 stôp.” Všetci ešte svorne dodávajú, že boli postavené z pálených tehál spojených asfaltom.
V novoveku sa týmto opisom vôbec neverilo, o antických autoroch sa hovorilo, že sú neseriózni a preháňajú ako malé deti. Niet sa čo diviť – podľa Hérodota bol obvod hradieb 90 kilometrov, podľa Strabóna a Diodóra 70; ďalej, ich výška mala podľa najmiernejšieho opisu dosahovať 22 metrov a ich šírka najmenej šesť až osem metrov. Takáto hradba by do svojho obvodu pojala akékoľvek mesto sveta v tej dobe a dosahovala by výšku šesťposchodového domu, akých v tej dobe veľa nebolo. Spolu s tvrdením, že hradieb sú pásy dva, sa antickí autori “odsúdili”.
Začiatkom r. 1900 Koldewey zistil, že vykopáva nie druhý, ale tretí pás hradieb. A ukázalo sa, že antickí autori nepreháňali: šírka prvého pásu hradieb bola sedem metrov, druhej 7,8 metra, tretej 3,3 metra; pred vonkajšími hradbami bola priekopa. Veže mali štvorcový pôdorys s 8,36 metrovou stranou a boli od seba vzdialené na 44 metrov. Ich počet sa odhaduje na 360 na vnútornej a 250 na vonkajšej strane systému hradieb. Pri obvode vonkajších hradieb sa prikláňa k Hérodotovej verzii. Starí autori napočítali pásy iba dva. Tretí pás hradieb vidieť nemohli, lebo bol nižší a nachádzal sa medzi vonkajším a úzkym pásom hradieb, ktoré boli rovnako vysoké a priestor medzi nimi zasypaný hlinou. Čo sa týka prirovnávania šírky hradieb k priechodnosti určitým počtom vozov, po najužšej by mohol prejsť jeden, po najširšej až štyri vozy so štvorzáprahom. Takisto materiál stavby Koldewey potvrdil, ale pridal, že z vonkajších strán boli obložené glazúrovanými tehlami s ornamentmi a reliéfmi bojovníkov, levov a drakov. Tento obklad ostatne nachádzal po celých devätnásť rokov jeho výkopu.
Dejepisné tabuľky tvrdia, že Babylon, ktorý Koldewey vykopal, bol z prevažnej časti do svojej podoby vystavaný za Nabukadnesara II. v období Novobabylonskej ríše (625-539 pred n. l.). Nabukadnesarovi sa prisudzuje aj dostavanie Babylonskej veže, “Hérodotovho” divu sveta, a konečne aj výstavba visutých záhrad.
Ako je to možné, veď od toho sa visuté záhrady volajú Semiramidinými, lebo ich snáď dala postaviť kráľovná Semiramis?! Nuž, ako som už spomenul na začiatku, s kráľovou Semiramis je to ťažké. Od Diodora máme dve verzie jej životopisu: jednu mýtickú, tú odpísal od Ktésia Knidského, a jednu reálnu, odkopírovanú od Athénaia.
Tá prvá začína tak, že bohyňa Derekéta s ľudskou hlavou sa zaľúbi do obyčajného muža, smrteľníka. Keď sa im narodí dcéra, zabije svojho mládenca a od dcérky ujde. Tej sa ujmú holuby, potom ju nájdu pastieri. Od nich si ju vezme dobytkársky inšpektor Sim, dá jej meno Semiramis (čiže po Sýrsky “holubica”) a vzorne ju vychová. Vyrastie z nej taká urastená dievčina, že vrchný kráľovský inšpektor Onnés sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a požiada ju o ruku. Ona súhlasí, on si ju odvedie do Ninive a majú spolu dvoch synov. “Keďže okrem krásnej postavy oplývala všetkými prednosťami,” Semiramis si manžela omotá okolo prsta.
Rodinnú idylku naruší vojna s Baktriou. Vo vojsku kráľa Nina je aj Onnés, ale nebojuje – kráľovskí inšpektori sú od toho oslobodení. Kráľovi sa stále nedarí dobyť hlavné mesto a Onnés sa nudí. Zavolá si teda k sebe svoju ženu. Po príchode Semiramis zhodnotí stav frontu a zistí, že kráľ útočí – prirodzene – na slabšiu stranu opevnení. Tam ale protivník sústredí väčšinu svojich síl. Semiramis si vezme dobrovoľníkov a zaútočí na stranu najsilnejšiu. Nepočetných a prekvapených obrancov rozpráši, mesto dobyje. Kráľovi Ninovi sa zapáči Semiramidina udatnosť a Onnésovi ju preberie. (Ten sa z toho potom obesí.) Vrátia sa do Ninive, kde sa vezmú a neskôr majú syna Nina.
Po kráľovej smrti vládne kráľovná Semiramis. Odmieta všetkých nápadníkov a vedie dobyvačné vojny. Po debakli v Indii vládne v mieri a šťastne. Keď sa ju syn pomocou jedného eunucha pokúsi odstrániť, sama odstupuje z trónu. “Potom vyšla na balkón, premenila sa na holubicu a odletela rovno do nesmrteľnosti.”
Druhá verzia tvrdí, že Semiramis bola krásnou, ale bezvýznamnou dvornou dámou. Taktiež padla do oka kráľovi a ten sa s ňou oženil. Po nejakom čase ho uprosila, aby jej na päť dní prenechal vládu nad krajinou. V prvý deň usporiadala hostinu, čím si získala vojvodcov a hodnostárov. Na druhý deň manžela zavrela do väzenia a dala sa oslovovať ako kráľovná. Odvtedy vraj vládla až do vysokého veku a “dokázala mnohé veľké činy.” Diodóros rôzne verzie komentuje iba lakonickým: “Tak si odporujú správy dejepiscov o Semiramide.”
Semiramis však skutočne bola historickou osobou – ibaže sa nevie, ktorej vlastne patrili tie záhrady. Kráľovná menom Šammuramata panovala v rokoch 810-806 pred n. l. Hérodotos spomína jednu Semiramidu, ktorá žila okolo r. 750 pred n. l. Aj spoluvládkyňu kráľa Belocha (s veľkým B – on sa tak volal) z konca 8. st. pred n. l., Atossu, nazývali Semiramidou. Takisto je možné, že Semiramis je druhé meno Nabukadnesarovej manželky Nitoris. Všetky domnienky môžu byť rovnako správne – a rovnako nesprávne. Žiadny súveký záznam sa o Semiramide v spojitosti s visutými záhradami nezachoval.
Opäť boli antickí autori považovaní za “rozprávkarov” a opäť im nikto neveril. Opäť sa ukázalo, že antickí autori mali pravdu, lebo Robert Koldewey opäť dokázal to, čo sa pokladalo za nemožné – našiel visuté záhrady v Babylone.
Ako prvé našiel zvyšky klenieb – architektonický prvok, ktorý bol babylončanom cudzí. Vysvetlil si to tak, že ide o pivnicu, hoci bola nad úrovňou ostatných budov. Stien “pivnice” sa nedokopal. Našiel ale stĺpy, na ktorých klenby spočívali. Boli kamenné. V babylonskom stavebníctve, kde bola stavebnou hmotou temer bez výnimky tehla, skutočná rarita. Keď však našiel pozostatky po studni s trojitou špirálovitou šachtou, spomenul si na svoj koníček – históriu kanalizácie – a podozrenie, že ide o Semiramidine záhrady mu potvrdili antickí autori. V ich zväzkoch našiel, že kameň použili pri stavbe Babylonu len dvakrát – na severnej hradbe Kasru, kde ho našiel už predtým, a na visutých záhradách. Ďalej si porovnal svoje náčrtky vykopávok so Strabónovým opisom. Napokon zistil, že vtedajšie mezopotámske čerpacie zariadenia sa bez akejkoľvek redukcie dali napojiť na vykopané šachty v prastarej studni. Vtedy si bol už celkom istý, že našiel druhý div sveta – visuté záhrady kráľovnej Semiramis. Koldewey potom určil pravdepodobný výzor záhrad a podľa neho sa v rokoch 1954-1955 Iracká pamiatková správa pokúsila o rekonštrukciu, ale pre nákladnosť stavby od toho upustila.
Visuté záhrady však najlepšie opíšu ich antickí súčasníci. Strabón záhrady videl na vlastné oči a takto ich zachytil: “Záhrada tvorí štvorec a každá jej strana meria štyri plethrá (cca 120 metrov). Drží sa na klenbách, spočívajúcich na podstavcoch z kvádrov, postavených na seba ako kocky. Podstavce sú vyplnené hlinou, takže v nich môžu rásť aj najvyššie stromy. Zhotovené sú z tehál pospájaných asfaltom; asfaltom sú zaliate i oblúky a piliere z kamenných kvádrov. Najvyššia plošina má stupňovité terasy a na týchto terasách sú špirálovité čerpadlá, ktorými určení robotníci čerpajú vodu z Eufratu.”
Filón pri svojom opise čerpal zo starších autorov, ktorých písomnosti sa nedochovali: “Visutou sa nazýva záhrada, ktorá má rastliny vysoko nad zemou… Predovšetkým sú tu kamenné stĺpy, ktoré nesú váhu celej stavby; ich ozdobné päty tvoria pod stavbou dvoranu, alebo kolonádu. Na nich ležia palmové trámy, oddelené od seba len úzkou medzerou… Na tieto trámy je navezená obrovská a hlboká vrstva pôdy a do tejto pôdy je zasadené… všetko, čo je očiam príjemné a jazyku lahodné. Celá táto plocha sa pred vysadením niekoľko ráz preorie a pre záhradné práce je rovnako vhodná ako hociktorá iná pôda. Tak je teda pole zorané nad hlavami tých, ktorí sa prechádzajú medzi stĺpmi pod ním… A prúdy vody prichádzajú buď z vysoko položených studní vlastným spádom, alebo silou tlaku čerpajú točitými špirálami a pohonom príslušného mechanizmu cez rúry zariadenia. Tak sa udržuje pôda stále vlhká a rastú tu rastliny s večnou zeleňou a listnaté stromy s mocnými koreňmi v prirodzenej veľkosti a sile.”
Semiramidine záhrady neboli teda ani kolosálne vysoké, ani giganticky rozmerné. To originálna myšlienka a v neposlednom rade tiež krása, ktorou sa vyznačovali, na starých Grékov zapôsobila viac, ako vysoké zigguraty, alebo predimenzované hradby. Miesto v zozname siedmich divov antického sveta patrilo visutým záhradám plným právom.
Záver
Sedem divov sveta. Starí Gréci zrejme dobre vedeli, prečo ich majú len sedem. Nestalo by sa im to, čo nám – my ich máme toľko, že ich už nevieme vymenovať, ba sme ich aj prestali registrovať a vnímať. Tým, že si určili to najkrajšie, najväčšie, najdômyselnejšie; jednoducho to najlepšie, čo im ich doba ponúkala, vytýčili si hranice ľudského umu a rúk, ktoré sa potom mohli snažiť prekročiť; ideály, ktoré mohli nasledovať.
Najobjemnejšia pyramída, najdômyselnejšie záhrady, najkrajší chrám, najmajestátnejšia socha, najzaujímavejšie mauzóleum, najväčšia socha a najvyšší maják antického sveta. Najväčšie výtvory ľudskej práce, techniky a umenia antiky, ktoré boli pred tisícročiami zničené, pred stáročiami zabudnuté a pred desaťročiami znova objavené. Nepochybne, kandidátov na post divu sveta bolo viac, ale to, že miest bolo len sedem, nútilo k tvrdému výberu tých naozaj najlepších. Myslím, že niečo také by sa celkom dobre hodilo aj do tejto doby.
Zoznam použitej literatúry
Alpatov, Michail V.: Dejiny umenia 1 (Praveké umenie), II. vyd., Tatran, 1981, Bratislava
Ashmawy, Alaa K.: Wonders (http://ce.eng.usf.edu/pharos/wonders), 17. 8. – 19.12. 1999
National Geographic, vol. 196, no. 6, december 1999
Pijoan, José: Dejiny umenia 1 a 2, Tatran, 1982, Bratislava
Zamarovský, Vojtech: Za siedmimi divmi sveta, III. vyd., Mladé letá, 1975, Bratislava
K.J. Erben | 15. ledna 2007
?? | 12. dubna 2007
anonim | 28. října 2009
| 12. prosince 2007
nKighyWaQ | 03. června 2011