Charakteristika Východných cirkví podľa Unitatis redintegratio

Kategorie: Filozofie (celkem: 141 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 18. srpna 2005
  • Zobrazeno: 7122×

Příbuzná témata



Charakteristika Východných cirkví podľa Unitatis redintegratio

Vo svojej práci Charakteristika Východných cirkví podľa Unitatis redintegratio sa chcem zaoberať problematikou postojov a budovania spoločných vzťahov medzi katolíckou cirkvou a Východnými cirkvami vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu
a súčasnosti.

Bol to práve Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý v nemalej miere udal konkrétne smernice pre budovanie praktického ekumenizmu. Osobitným spôsobom sa tak stalo v dekréte Unitatis redintegratio – O ekumenizme. Dekrét sa zvlášť zaoberá aj problematikou osobitného zreteľa na cirkvi Východu. Chce napomôcť k obnove jednoty medzi kresťanmi Východu a Západu. Kristus totiž založil jednu Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá, ktoré sa síce hlásia
za skutočných Pánových učeníkova nasledovníkov, nezmýšľajú rovnako a ich cesty niekedy privádzajú k roztrieštenosti. Ježišov testament však bol skutočným volaním
po jednote, po spoločenstve rovnako smerujúcich ľudí, aby omnes unum sint. Prekážky, ktoré sa stavajú do cesty vzájomnej jednote medzi cirkvami Východu i Západu, sa snaží prekonať ekumenické hnutie.

Prvotné cirkvi povstali na Východe odmietnutím vieroučných doktrín prvotných koncilov, zvlášť Efezského a Chalcedónskeho. Neskôr prerušili unitu cirkevného spoločenstva s Rímom a svojimi východnými patriarchátmi. Vtedy sa
od Ríma oddelilo niekoľko národných Cirkví, ktoré si niektoré doposiaľ zachovali svoju identitu. Tieto cirkvi majú bohaté liturgické, spirituálne a zvlášť mníšske skúsenosti. Z praktického a logického hľadiska ich môžeme rozdeliť podľa toho, koľko uznávajú všeobecných cirkevných koncilov. Sú to predovšetkým:

A: Starobylé orientálne cirkvi 5. storočia:

zvlášť Asýrska cirkev Východu
približný počet členov: cca 180 tis. členov
miesta pôsobenia: Sýria, Libanon, India, Irán, Irak...
Akceptuje prvé dva koncily ako ekumenické,

B: Orientálne cirkvi do Chalcedónskeho koncilu:

1. Kopstská ortodoxná cirkev
približný počet členov: cca 8 mil.
miesta pôsobenia: Egypt...

2. Sýrska ortodoxná cirkev
približný počet členov: cca 250 tis.
miesta pôsobenia: Sýria, Libanon, Jordánsko, India...

3. Arménska apoštolská cirkev
približný počet členov: cca 6 mil.
miesta pôsobenia:, Arménsko, Irán, Irak, India, Etiópia...

4. Etiópska ortodoxná cirkev
približný počet členov: cca 16 mil.
miesta pôsobenia:, Etiópia, Jeruzalem...

5. Malankarsko-sýrska ortodoxná cirkev
približný počet členov: cca 1 mil.
miesta pôsobenia: India...

Tieto cirkvi akceptujú prvé tri ekumenické koncily.

Každá z vymenovaných ortodoxných cirkví má akoby dvojníka – uniatskú katolícku cirkev, ktorá žije v úplnej jednote s Rímom. Svoj pôvod odvodzujú
od východných kresťanov, ktorí obnovili svoju jednotu s Rímom. Dnes teda existuje Sýrska katolícka cirkev (1662), Arménska katolícka cirkev (1740), Koptská katolícka cirkev (1895), Etiópska katolícka cirkev (1930) a Sýrsko-malankarská katolícka cirkev (1930).

Počas stáročí svojej existencie si cirkvi Východu a Západu začali osvojovať odlišné zvyklosti v oblasti kultu, v usporiadaní cirkevného života a od kritického roku 1054 aj v doktrinálnej oblasti učenia. To vyvrcholilo otvorenou schizmou Východ kontra Západ. Autokefálne ortodoxné cirkvi teda rešpektujú len prvých sedem koncilov, ktoré pokladajú za ekumenické. Pokusy o zjednotenie badáme v r.1274
v tzv. lionskej únii a v roku 1439 v tzv. florentskej únii. Na konci novoveku a hlavne
v 20. storočí sa oslabila dôležitosť a vplyv carihradského patriarchátu na celú ortodoxnú cirkev a ťažisko primárneho patriarchátu ortodoxnej cirkvi sa presúvalo postupne do Moskvy, ktorá sa sama doteraz pokladá za zákonného dediča ortodoxie.

Teda medzi autokefálne ortodoxné cirkvi zaraďujeme hlavne:

1. Konštantinopolský ekumenický patriarchát
cca 3,5 mil., Turecko, Grécko, USA, Austrália,

2. Alexandrijský patriarchát
cca 350 tisíc, Afrika, zvlášť Egypt,

3. Jeruzalemský patriarchát
cca 260 tis., Izrael,

4. Antiochijský patriarchát
cca 750 tisíc, Libanon, Sýria, USA, Irán, Irak,

5. Patriarchát Moskvy a celej Rusi
cca 50 mil.! Sovietsky zväz, Ukrajina, Bielorusko,

6. Srbský patriarchát
cca 8 mil., Srbsko, Bosna, USA,

7. Rumunský patriarchát
cca 19,8 mil., Rumunsko, Severná Amerika,

8. Grécka ortodoxná cirkev
cca 10 mil., Grécko (okrem Kréty a Athosu).

Cirkvi Východu a Západu išli mnoho storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života. Druhý vatikánsky koncil v dekréte Unitatis redintegratio pripomína, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne
či miestne cirkvi, medzi ktorými majú zvláštne miesto patriarchálne cirkvi. Cirkvi Východu vlastnia poklad, z ktorého nemálo prevzala aj západná cirkev. Nemá sa podceňovať ani fakt, že niektoré základné články kresťanskej viery boli definované na všeobecných cirkevných snemoch, ktoré sa konali na Východe. Ide o články učenia viery o Najsvätejšej Trojici, Božom slove, ktoré sa stalo človekom z Panny Márie… Za zachovanie tejto viery trpeli a trpia viaceré Východné cirkvi. Apoštolské dedičstvo sa prenášalo v rozličných formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa rozlične vyvíjalo na niektorých miestach. Stávalo sa tak rozdielnosťou charakterov a životných podmienok. Preto koncil upozorňuje všetkých, aby sa venovali práci pre obnovenie plného spoločenstva medzi Východnými cirkvami a katolíckou cirkvou. Pravdaže treba pritom brať patričný zreteľ na tieto osobitné podmienky cirkví Východu pri ich vzniku a vývine a na skutočnosť ich reálnych interkonfesionálnych vzťahov.

Je všeobecne známe, ako uvádza koncil, s akou veľkou úctou slávia východní kresťania liturgiu. V tomto kulte väčšina Východných cirkví velebí a uctieva si Pannu Máriu ako pannu, ktorú Efezský snem slávnostne vyhlásil za najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus uznávaný v pravom a vlastnom zmysle za Božieho Syna. Spoločne si uctievajú aj mnohých svätých, medzi nimi aj Otcov všeobecnej Cirkvi.

Medzi katolíckou cirkvou a Východnými cirkvami, ktoré netvoria úplnú jednotu s katolíckou cirkvou, existuje úzke spojenie v oblasti viery. Tieto cirkvi, hoci oddelené, majú platné sviatosti. Vyplýva to zo zachovania apoštolskej postupnosti, teda majú platne svätených kňazov a Eucharistiu. Toto je podľa koncepcie katolíckej cirkvi ekleziologický a sakramentálny fundament pre vytvorenie určitého spoločenstva, zvlášť v oblasti liturgie so schválením príslušnej cirkevnej vrchnosti.
Je potrebné, aby duchovní pastieri starostlivo poúčali veriacich, aby oni dobre poznali zvláštne dôvody takéhoto spoločenstva v liturgickej oblasti a v oblastiach rôznych cirkevných disciplín. Podľa Codex iuris canonici: Kedykoľvek to potreba vyžaduje, alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, je dovolené veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, prijať sviatosť pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v cirkvi ktorých sú uvedené sviatosti platné.

Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie
a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to z vlastnej vôle žiadajú, majú úprimný úmysel a sú riadne disponovaní. Platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.

Pri vysluhovaní sviatostnej liturgie v kostole východnej cirkvi katolíci môžu čítať liturgické texty, ak ich na to vyzvú. Východný kresťan môže čítať liturgické texty počas podobných liturgických slávností v katolíckych kostoloch.

Katolícky kňaz môže byť prítomný a zúčastniť sa na liturgii sobáša, vysluhovaného vo východnom kostole pre východných kresťanov podľa východných pravidiel alebo pre dve osoby, z ktorých jedna je katolík a druhá je východný kresťan, ak ho na to vyzve autorita východnej cirkvi a ak zachová normy, ktoré sú predpísané pre miešané manželstvá. Osoba patriaca do východnej cirkvi môže byť svedkom pri uzatváraní manželstva v katolíckom kostole. Taktiež osoba patriaca do katolíckej cirkvi môže byť svedkom pri uzatváraní manželstva v kostole východnej cirkvi, podľa nariadení východnej cirkvi. Vo všetkých prípadoch tento spôsob postupu musí byť
v súhlase s disciplínou obidvoch cirkví, ktorá sa týka účasti na takých sobášoch.

Na Východe sa taktiež nachádzajú poklady veľkých duchovných tradícií. Zvlášť fenomén východného mníšstva. Tam už od dávnych čias cirkevných otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá prenikala aj na Západ. Preto dekrét vrelo odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných podkladov východných otcov, čo často povznáša človeka ku kontemplácii Božích vecí. Podľa dekrétu to má veľký význam duchovného dedičstva pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre zmierenie východných a západných kresťanov.

Koncil si dôsledne želá, aby všetky úsilia v rozličných ustanovizniach
a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu jednoty a to zvlášť modlitbami a bratským dialógom o učení a naliehavých dušpastierskych potrebách súčasnej doby. Duchovným pastierom a veriacim katolíckej cirkvi sa odporúča,
aby pestovali priateľské vzťahy pre prehĺbenie bratskej spolupráce v duchu kresťanskej lásky k svojim východným bratom.

Koncil taktiež uznáva historický vývin osobitného cirkevného poriadku, ktorý platil pre Východné cirkvi od najstarších čias a bol postupne potvrdzovaný, taktiež snem uznáva vlastný spôsob ohlasovania učenia na Východe. To všetko je
v presvedčení, že legitímna odlišnosť neprekáža jednote Cirkvi.

Od doby Druhého vatikánskeho koncilu treba spomenúť aspoň dve udalosti, ktoré majú veľkú ekumenickú závažnosť medzi Východom a Západom: Je to jubileum 1100 rokov evanjelizačného diela Cyrila a Metoda (1984) a oslava tisícročia pokrstenia Rusi (988 – 1988).

V súčasnej dobe sa tiež myšlienka zjednotenia dostáva do ekumenického hnutia, ktoré zanecháva medzi kresťanmi bohatú činnosť. Koncil vzbudil nadšenie
za myšlienku zjednotenia. Jednota však neznamená uniformitu. Stále sme teda
v období rastu a dozrievania. Koncil nám pripomína skutočnosť bratského dialógu. Hovorí, že katolíci, náležíte pripravení, nech sa lepšie oboznámia s učením a dejinami, duchovným a liturgickým životom, náboženskou psychológiou a kultúrou bratov.
Na to sú veľmi užitočné stretnutia, kde sú prítomné obidve stránky, najmä
aby rokovali o teologických otázkach ako rovný s rovným pod podmienkou že tí, čo sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú skutočne odborníkmi.
Z takéhoto dialógu jasnejšie vysvitne aj skutočné položenie katolíckej Cirkvi. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených cirkví a sa im primeranejšie vysvetlí naša viera. Ďalej dekrét Unitatis redintegratio hovorí, že spôsob a metóda nesmú byť na prekážku vzájomnému dialógu. Nech teológovia, ktorí sú verní svojmu učeniu, pokračujú v ekumenickom dialógu s láskou k pravde a v poníženosti.

Pápež Ján Pavol II. venoval svoju spomienku stému výročiu apoštolského listu pápeža Leva XIII. Orientalium dignitas o obhajobe významu východných tradícií pre celú Cirkev. Cesta k jednote nemôže podliehať zmenám v doktrinálnych názoroch.

Prvá kapitola apoštolského listu Jána Pavla II. Orientale lumen pod názvom Spoznávanie kresťanského Východu hovorí o východných charizmách. Pápež vyzdvihuje Východ ako hodnoverný príklad vydarenej inkulturácie s ohľadom
na ohlasovanie Božieho slova. Východní kresťania majú zmysel pre poslušnosť viery tradíciou. Apoštolský list taktiež potvrdzuje kladnú úlohu východného vodcu – učiteľa na duchovnej ceste náboženstiev.

V ďalšej kapitole Od poznávania k stretnutiu sa vyjadruje naliehavá prosba o čo najintenzívnejšie úsilie na ceste jednoty. Jednotu nenarušili v takej veľkej miere historické udalosti, ale postupné odcudzovanie sa. Podľa apoštolského listu sa vtedy vzájomná mnohorakosť nechápala ako obohatenie, ale žiaľ ako nezlučiteľnosť.

Starostlivosť o obnovenie jednoty Východu i Západu sa týka všetkých veriacich, a to podľa osobných schopností v každodennom kresťanskom živote spočívajúcom v otvorení sa Duchu Svätému pre budovanie vzájomnej jednoty. Keďže každá obnova Cirkvi vo svojej podstate spočíva vo zvýšenej vernosti voči jej vlastnému poslaniu. Sám Kristus nabáda svoju Cirkev k uskutočneniu reformy, ktorú ona ako čiastočne i ľudská ustanovizeň potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo riadne a náležito do poriadku to, čo sa azda vzhľadom na pomery a časové okolnosti nie dosť verne zachovávalo, čo sa týka mravov, cirkevnej disciplíny, alebo aj spôsobu podávania cirkevného učenia, čo však treba starostlivo rozlišovať od samého depozitu viery. Pravý ekumenizmus v úsilí zjednotenia sa s Východnými cirkvami nejestvuje bez vnútorného obrátenia, lebo túžba po jednote sa zapaľuje a dozrieva
v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky.

V závere svojej práce chcem vyjadriť nádej, že snaha o porozumenie
s Východnými cirkvami neprestáva na mŕtvom bode. Je vecou odborníkov napomáhať budovaniu vzťahov a spoločných oporných bodov v dokrinálnej oblasti vedeckého ekumenizmu. Taktiež je dôležité, aby sme my všetci vo svojom osobnom myslení odbúrali múr predsudkov, či už historických, alebo personálnych voči cirkvám Východu. Tak pripravíme dôstojnú pôdu pre ekumenické vzťahy s Východnými cirkvami. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebná aj všeobecne prijatá spoločná línia
v uberaní sa špirituality a duchovného života, aby sme svoje úsilie o zjednotenie mohli zakotviť v samom Zjednotiteľovi…
Na tejto ceste je veľmi dôležité osobné svedectvo.


POUŽITÁ LITERATÚRA:

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, zv. II., SÚSCM, Rím 1970
Tomek, P.: Ekumenický rozmer Cirkví, Vricko 1998
Malý teologický lexikón, Bratislava 1977
Rahner, Vorgrimler: Kleines theologisches Wőrterbuch, Freiburg 1961
Codex iuris canonici, Bratislava 1996
Direktórium na vykonávanie princípov a noriem v ekumenizme, SSV, Trnava 1994
Tomko, J.: Ekumenizmus, edícia Otázky dneška č.8, SÚSCM, Rím 1977
Ut unum sint, encyklika, SSV Trnava 1996

Poznámka autora!
Túto prácu môžete ľubovoľne citovať vo svojej práci, prednáške, referáte, na hodine... Takisto ju môžete použiť písomne. Pri citácii uveďte, prosím, zdroj, t. j. CABAN P.: názov práce, Banská Bystrica 2000, strana... a pošlite mi o tom správu cez e-mail: peter.caban@centrum.sk
Vaše pripomienky, rady, návrhy očakávam na adrese:
Peter Caban, Tulská 41, 974 04 Banská Bystrica



| 27. března 2014
| 27. března 2014
Nový příspěvek


Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?



Na-mobil.cz

Spřátelené weby